Rab 2013

RAB – Mesto založili pri vstupe do zálivu Sveta Fumija (sv. Eufémia) najprv ako pevnosť Arbe obohnanú „suchozidom“ (kamennou ohradou „nasucho“ bez spojiva) už ilýrske kmene Liburnov – osada bola olemovaná hustým čiernym lesom duba cezmínového a borovice pobrežnej. V 1. stor. n. l. dal rímsky cisár Augustus Oktaviánus okolo mesta Felix Arba a prístavu postaviť hradby a veže, na ich základoch aj dnes stoja zvyšky rabského opevnenia. Stará časť s výrazným vplyvom benátskej architektúry sa rozkladá na skalnatom, pomerne úzkom polostrove, novšie štvrte sa ťahajú pozdĺž pobrežia až k obciam Banjol a Barbat, tvoria s nimi takmer súvislý pás. Opevnenie – pôvodne z 12.-13. stor., za vlády Benátčanov bolo rozšírené, dnes sú zvyšky v prístave a pri chránenom 16 ha veľkom prírodnom parku Komrčar, založenom v r. 1883 na sz. strane mesta. Kniežací palác (Knežev dvor či Palazzo del Conte) – pôvodne románsky z 13. stor., s opevnenou vežou, neskôr goticky a renesančne upravený, na ktorý sa napája Morská brána (Morska vrata) s hodinami. Vedľa Mestskej lodžie (Gradska loža) z r. 1509 stojí gotický Kostolík sv. Ducha, prestavaný v 18. stor., gotický Palác Cassiovcov bol dlhú dobu sídlom biskupov (Rab bol od 6. stor. vyše 1300 rokov ich sídlom). Kostol sv. Andrija s cennými obrazmi je súčasťou kláštora benediktínok z 11. stor., renesančne prestavaného v 16. stor., len jeho zvonica je románska. Až 26 m vysoká románska zvonica katedrály (postavená mimo chrámu) z 12.-13. stor. je symbolom mesta, patrí k najkrajším na celom chorvátskom Jadrane. Katedrála Nanebovzatia Panny Márie (Sveta Marija Velika) – trojloďová bazilika z 12. stor. patrí medzi najhodnotnejšie románske stavby východného Jadranu, vzácnou relikviou je hlava sv. Krištofa, patróna Rabu. Kostol sv. Antona Pustovníka (Sveti Antun Opat) – gotický kostol ženského františkánskeho kláštora (mníšky vyrábajú čipkované obrusy – suveníry pre turistov), stojí na konci mysu starého mestského jadra Kaldanac. Nad brehom, akoby v rade, stojí ešte niekoľko chrámov – Kostol sv. Justíny so sakrálnym múzeom, Kostol sv. Kríža z 13. stor., románska zvonica z 12. stor. je jediným zvyškom niekdajšieho Kostola sv. Jána Evanjelistu a komplexu biskupského sídla Vescovata. Z množstva patricijských domov vynikne monumentálny Palác Dominis-Nimira z 15. stor. s prvkami gotiky a renesancie.

Ostrov Rab mal obyvateľov už v paleolite – staršej dobe kamennej. Na lokalite Zidine v severnej časti ostrova, nazývanej Lopar, bola založená osada, ktorá trvala bez prestávok počas celého neolitu (mladšej doby kamennej), medenej a bronzovej doby, až do 4. stor. pred Kr., kedy na jej základoch vyrástla starogrécka vojenská pevnosť (zvyšky vidno aj dnes). V r. 360 pred Kr. osídlili Rab ilýrske kmene Liburnov, ktorí ho nazvali Arba (tmavý), podľa vtedy rozsiahlych lesov čiernych borovíc. V 2. stor. pred Kr. začali ostrov kolonizovať Rimania, ktorí si tu začali stavať letohrádky, kúpaliská, chrámy a divadlo, pre jeho príjemné podnebie a príťažlivú prírodnú scenériu, preto aj mesto Rab dostalo od nich prívlastok Felix Arba (šťastný Rab). O meste sa zmieňuje už 10 rokov pred Kristom jeden starorímsky doklad, ktorým ho vtedajší rímsky cisár Augustus Oktaviánus vyhlasuje municípiom a udeľuje mu samostatnosť. Od 1. stor. n. l. sa stalo celé územie Dalmácie súčasťou Rímskej ríše ako provincia Dalmatia, ktorej nadvláda trvala až do rozpadu v 6. stor., kedy územie najprv pripadlo Západorímskej, neskôr k Východorímskej ríši (Byzancii).

Vplyv Byzancie bol malý, pretože začiatkom 7. stor. začali do Dalmácie prenikať kmene južných Slovanov. Rab spolu s Pagom patria medzi prvé jadranské ostrovy osídlené Chorvátmi, v 9.-10. stor. tu postupne vládli chorvátske kniežatá, neskôr králi – Tomislav (910-930) a Stepan Držislav (969-997), ktorý sa dal korunovať za kráľa Dalmácie a Chorvátska, bol tiež uznaný byzantským cisárom, od ktorého dostal kráľovské insígnie. Koncom 10. stor. pripadol Rab Benátkam a od začiatku 11. do 12. stor. sa stal opäť súčasťou Chorvátskeho kráľovstva (napr. Petar Krešimir IV., vládol 1058-1074). V r. 1075 sa Rab s prisľúbením sv. Krištofovi zázrakom zachránil od obliehania Normanov, a od tej doby je tento svätec patrónom ostrova. Po vytvorení Chorvátsko-uhorského kráľovstva v r. 1102 sa až do 15. stor. často menili panovníci – významní boli kráľ Koloman (1102-1116), Gejza II. (1141-1162), Béla III. (1173-1196), Béla IV. (1235-1270), Ľudovít I. Veľký (1342-1382) a Ladislav Neapolský, ktorý v r. 1409 predal Dalmáciu Benátkam. Pod ich vplyvom ostala Dalmácia, vrátane ostrova Rab, až do zániku Benátskej republiky v r. 1797. Po skončení napoleonských vojen (1808-1813) bol Rab v r. 1815, spolu so susednými ostrovmi a dalmatínskym pobrežím, pripojený k habsburskému Rakúsku. Po 1. svetovej vojne sa stáva Dalmácia súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, po 2. svetovej vojne patrí k Juhoslávii a od jej rozpadu v r. 1991 je súčasťou Chorvátskej republiky.

Z Rabu údajne pochádzal kamenár Marin, ktorý z neho ušiel pred Diokleciánovým prenasledovaním kresťanov a v r. 301 založil na protiľahlej talianskej strane, na ťažko dostupnom kopci Monte Titano nový domov, uznávajúci len svoje vlastné kresťanské zákony. Boli to základy dnešného mesta San Marino a rovnomennej malej republiky, kde dodnes uchovávajú svätcove relikvie.