Plitvické jazerá

Plitvické jazerá 30.6.2012

Pri návrate z dovolenky v Šibeniku sme sa zastavili na 1 deň na Plitvických jazerách. Tento výlet som plánovala od januára a splnil sa mi tým niekoľkoročný sen, navštíviť tento unikátny Národný park.

Plitvické jazerá so širším okolím patria k najkrajším prírodným výtvorom v Európe. V roku 1932 boli vyhlásené za chránenú oblasť , v roku 1949 za Národný park a v roku 1979 zapísané do zoznamu UNESCO ako Dedičstvo sveta.

Šestnásť rozne veľkých jazier tu leží v nerovnakej nadmorskej výške s celkovým rozdielom 156 m a v dĺžke takmer 8 km.

Prvé najhornejšie jazero, ktoré sa volá Proščansko jezero , vzniká pri ústí veľmi krátkej rieky Matica, vytvorenej z riečok Bijela Rijeka a Crna Rijeka, spájajúcich sa pri dedine Plitvički Ljeskovec. Pri Proščanskom jezere začína nepretržitá reťaz vodopádov, prahov, kaskád a vápencovo-travertínových bariér, ktorými spenená a hučiaca voda padá vždy do ďalšieho, nižšieho jazera. Prastaré lesy a bujná vegetácia sa zrkadlia v hladinách priezračných jazier neuveriteľných farieb od smaragdovo-zelenej až po tyrkysovo- modrú. Vyššie položených 12 jazier tvorí skupinu tzv. Horných jazier, ktoré končia najväčším jazerom Kozjak. Z neho sa voda prelieva do štyroch ďalších tzv. Dolných jazier, ktoré sú menšie , plytšie a ležia v prekrásnom kaňone strmých skál. Na konci Dolných jazier je jeden z najkrajších úsekov – Nastavle,kde sa k jazerným vodám pripája mohutným 72 metrov vysokým vodopádom potok Plitvica, podľa kterého sú jazerá pomenované.

Z celkovej rozlohy Národného parku tvorí les 157 km2, lúky 35 km2 a približne 2,2 km2 pripadá na jazerá a vodopády. Dvanásť Horných jazier leží v nadmorskej výške 639-534 m. Jazero Kozjak, 2 km dlhé a 46 m hlboké je najväčšie. Obklopuje ho bukový les. Štyri malé Dolné jazerá, brehy ktorých sú porastené stromami a krami sa nachádzajú v nadmorskej výške medzi 526-503 m. Ležia v 70 až 80 metrov hlbokom kaňone, ktorý v skalnatom vápenci vyhĺbila rieka. Jazerá sú navzájom pospájané nielen nádhernými vodopádmi ale aj podzemnými prúdmi vody a jaskyňami, z ktorých je asi tucet prístupných.

Zvláštnosťou Plitvických jazier sú bariéry medzi jednotlivými jazerami. Netvoria ich skaly, ale vápencové naplaveniny a vápencovo – tufové výtvory, ktoré vznikali v priebehu poslednýc h 4 000 rokov. Rastú relatívne rýchlo / za priaznivých podmienok až 3 cm za rok/ ale rovnako rýchlo sa možu aj zničiť alebo rozložiť. Vápencový tuf, nazývaný travertín, vzniká biodynamickým procesom, pri ktorom sa na seba naplavujú mach, zvápenatené riasy a vo vode obsiahnuté minerály. Postupom času narastie riadna bariéra s tzv. nosmi, terasami, hrádzami a kanálmi, pred ktorou sa hromadí voda. Proces vytvárania travertínu prebieha dynamicky : kým na jednom mieste sa vytvára bariéra, na inom prudká voda bariéru ničí. Na pokojných miestach, t.j. v močiaroch, rybníkoch a jazerách sa okrem toho ukladá aj biely vápencový kal, ktorý pokrýva naplavený rastlinný materiál. Odumreté kmene stromov, ktoré ležia vo vode vyzerajú často ako spiace krokodíly. Tento vápencový kal, ako aj menlivý odraz slnečného svetla sú príčinou zvláštneho modrého a zeleného sfarbenia Plitvických jazier.

V roku 2012 sme si pozreli Horné jazerá tak, že sme sa odviezli hore k Proščanskemu jazeru motorovým busom, boli to také ako vlakové vozne pripojené zaťtahač a odtiaľ sme šli pekne dole kopcom okolo všetkých Horných jazier až k jazeru Kozjak, kde sme sa preplavili na druhú stranu člnom, taký krátky úsek.

Tento rok 17.5.2014 si pozriem trasu Dolných jazier s priateľkami,teda ak sa obetujú a pojdu na trasu, ktorú som ja nevidela, lebo oni nevideli žiadnu, verím že za celý deň stihneme možno prejsť aj obidva smery.

Plitvické jazerá ma každý skoro po ceste, či už d Dalmácie alebo aj zo severu, kto ide z juhu to má vnútrozemím rovno po ceste, tí z Kvarneru a Istrie to majú s malou odbočkou z dialnice, ale stojí to za to. Od malička, čo som prepadla westernovým filmom a knihám / drží ma to doteraz/ a Winnetouovi, tak odvtedy som tam chcela ísť, ešte dúfam, že sa niekedy dostanem do Národného parku Paklenica, tam tiež točili časti filmov, ktoré milujem. Mne to vobec nevadí, že Indiáni žili na inom kontinente, pre mňa je to synonymum nádhernej krajiny, aj keď niekedy pustej a hneď sa prenesiem duchom do iného obdobia , keď sa preháňali Indiáni na koňoch po prérii.